Vladimír Minarovič sa narodil 30. marca 1937 v obci Dvorníky. Od útlej
mladosti sa venoval spolu s rodičmi ochotníckemu divadlu, čo ho
priviedlo aj k štúdiu herectva na Divadelnej fakulte Vysokej školy
múzických umení (VŠMU) v Bratislave, ktoré úspešne absolvoval v roku
1959. Už počas štúdia sa intenzívne venoval umeleckému prednesu pod
vedením Ladislava Chudíka a Viliama Záborského.
V rokoch 1959 - 1961 pôsobil vo vtedajšom Krajovom divadle v Nitre, z
ktorého prešiel do Divadla Petra Jilemnického v Žiline, kde účinkoval do
roku 1963. Po odchode zo Žiliny sa stal členom Rozhlasového hereckého
súboru vtedajšieho Československého rozhlasu (dnešného Slovenského
rozhlasu) v Bratislave, ktorému ostal verný viac ako 40 rokov.
Odvtedy takmer denne znel z rozhlasových prijímačov jeho sýty, príjemný
hlas v rôznych kreáciách. Popri náročných úlohách v rozhlasových hrách
sa systematicky venoval i umeleckému prednesu poézie a prózy. Bol
niekoľkonásobným laureátom Neumannových Poděbrad – Poděbradských dní
poézie. Literárny fond mu za jeho prínos k rozvoju slovenského
rozhlasového umenia udelil Cenu za celoživotné dielo.
V rámci umeleckého prednesu sa venoval hlavne básnickej tvorbe Pavla
Országha Hviezdoslava, Jána Kostru, Jána Smreka či Miroslava Válka.
Známe a oceňované boli aj jeho interpretácie poézie Milana Rúfusa. V
prednese prózy dominovali u Vladimíra Minaroviča diela Ladislava
Ťažkého, Vincenta Šikulu či Jozefa Cígera-Hronského.
Napriek tomu, že jeho doménou bol predovšetkým rozhlas, objavil sa aj
pred filmovou kamerou. Účinkoval napríklad vo filme Jozefa Režuchu
Zločin slečny Bacilpýšky (1970), v snímke Andreja Lettricha Do zbrane,
kuruci! (1974), alebo v koprodukčnom filmovom projekte Živka Nikoliča
Smrť pána Golužu (1982). Po roku 1989 si zahral napríklad vo filme
Eduarda Grečnera Jaškov sen (1996).
Vladimír Minarovič, dlhoročný hlas Slovenského rozhlasu, zomrel 9. septembra 2018 vo veku 81 rokov.